Riekanky

Cez sivé bludisko som prechádzala,
sivá šatka sa mi na očiach mihala.
Ale to len hmla mi zatienila oči,
a ja som odvážila sa do nej vkročiť.
No keď som z nej neskôr vyšla,
na um mi myšlienka zišla.
Prečo  je to tak?
Prečo príroda robí
biely zázrak?

To, čo je dôležité,
je v nás ukryté.
Aj v mojej mamke je krása,
hoci na tvári je sem-tam vráska.
Srdce z kameňa nemá,
je čestná, dobrá a úprimná.
Som rada,
že je moja mama.
Hoci nemôže byť vždy krásna,
ale vo vnútri krása je naozajstná.

Každú noc zablúdime do ríše snov.
Vyberieme si tie najkrajšie,
aby sa nám spalo sladšie.
Na nočnú moru si musíme pozor dať
a iba s krásnymi snami spať.
Zobudí nás hlas vtáčika
alebo zatúlané lúče slnka.

Svet ukrýva ľudí rôznych tvárí,
nie každý žije ako mucha na lekvári.
Nie každý líže med sladký,
nie každý má život hladký.
Bez hrboľov cesta nie je,
nie každé dieťa sa od ucha k uchu smeje.
Rozsvieťme však iskru v očiach,
nech svieti ako hviezdy v tmavých nociach.
Nech naša láska a svornosť
porazí neľudskú povýšenosť.
Nech všetci ľudia na svete
sú čarom lásky odetí.

Podaj mi ruku,
kamarát, odvediem
ťa tam, kde si ešte nebol.
Do  môjho rodného kraja,
do rajskej záhrady,
na miesta, kde
každý lásku hľadá,
tam, kde nájdeš
pokoj na duši.

Zlatý zvonivý
Osvieži skropí zvlhčí
nielen zem aj človeka.
Zmení ho to na duši?

Mám neposlušné topánky,
stále skáču do diaľky.
Skáču z izby do izby,
chcú sa hrať na skrývačky a iné hry.
Stále sa mi skrývajú,
spod postele na mňa žmurkajú

Prvý úsmev, prvá hrkálka,
prvý krok, prvá sandálka.
Milý úsmev mi na tvári rastie,
občas slzička poletí.
Búši mi srdce, je celé šťastné,
keď detstvo na obrázku  uvidí.

Hnedé, modré, zelené,
to sú našich oči odtiene.
Keď sa ráno zobudíme,
krásy sveta uvidíme.

Radosťou sa smejú,
smútkom slzy lejú.
Veľa toho vidia,
no nič na nás nepovedia.

Keď príde hmla, nie je nič.
Celý svet zmizne.
Nie je ani mravčeka,
ktorý lezie po lístí,
ani vtáčika,
ktorý spieva
svoju rannú pieseň.
Len rosa
hladí končeky
zelenej mladej trávy.