Riekanky

Vraj prišla jar,
každý tomu verí,
každý len čaká,
či aj nás jar zmení.

Vtáčiky štebocú
na strome šťastne.
Nikto nie je sám,
keď jar kvitnúť začne.

Usmiate slnko
na lúky padá,
zlatisté vlasy
po zemi stráca.
Na návštevu
nečakaný priateľ príde,
kvapky dažďa
na zem sype.
Po ňom sa všetko
zazelená,
aby pre všetkých
bolo dosť chleba.

V sade zaľúbených
vyrástol kvet.
Kvet krásny ako náš svet.
Keď sa radi máme,
srdiečka z lásky si dáme.
Aj teba poteší táto kráska,
lebo tým kvetom je naša láska.

Učiteľka v triede stojí,
každý sa jej trochu bojí.       
Čo nám na dnes prichystala?
Témou je dnes slovenčina,   
rodný jazyk, domovina.
Krásne slovo – domovina.
Znie tak čisto, vznešene.
Kúsok zeme, kde mám miesto,
aké niet už vo svete.
Kúsok zeme, kde smiem snívať,
plakať, smiať sa nadšene,
práve tu, na tomto mieste,
radosť smútok zaženie.
Ospieval už Hviezdoslav,
krásu hôr a pevnosť skál
a vo veršoch Sládkoviča,
dôvtip ľudu, múdrosť skrytá.
A čo náš ľud -  Slováci?
Nevravia vždy len o práci,
smejú sa a zabávajú,
občas si aj nadávajú,
no hlavne radi rozprávajú.
všetkých nás však domov spája
a  naučil aj každého z nás,
čo v srdci máme si uchovať:
vedieť milovať, trpieť, odpúšťať.

Pestrou paletou farieb
rozvoniava celý svet.
Samý kvet, včielka,
motýľ...
a ľudia, ktorí
dorábajú chlieb.
Nos mi šteklí
vôňa domova,
ktorá ma
pohládza
na duši.

Škola, škola, školička –
ty si naša bránička
do života.
Navštevujú ťa veľké i malé deti,
chcú byť múdre –
toto ver mi.
Deti majú školu rady,
lebo  vedia,
že škola im dáva
múdre rady.
Škola učí,
čo je správne a čo nie.
Nech sú všetky deti
múdre na svete.

Ovocie je zdravý vitamín,
ak si ho kúpiš,
na zdraví sa prejaví.
Nemusí ti ani veľmi chutiť,
no poviem ti jedno,
od ovocia bude
zdravé telo.

Zbojníci sú takí ľudia,
ktorí veľmi radi lúpia.
Keď ideš lesnou cestičkou,
prepadnú ťa so svojou skupinkou.
Chytia si ťa do parády,
olúpia  ťa raz – dva – tri.
A preto keď ideš lesnou cestičkou,
dávaj si pozor na zbojníkov.

Bol raz jeden zbojník,
volal sa on Janík.
Rôzne zbojstvá vymýšľal,
no aj tak ho každý rád mal.
Janík, Janík, to bol zbojník,
neskrotil by ho hádam nik.
Okrem peknej Aničky,
ktorej písal básničky.
Anička sa mu zapáčila,
do srdiečka sa mu vryla.
O ruku ju požiadal,
a peknú svadbu potom mal.
Ich syn meno Juraj  dostal
a známym Jánošíkom sa stal.

Navlhčí pero,
dotkne sa papiera
a vykúzli prvé slovo.
Upne pohľad na krásu,
v hlave sa mu zrodí nápad.
Z rannej rosy čerpá múzu,
kým ho ľahko nepohladí.
Z atramentu  kreslí  slová,
spája jednoduché hlásky.
A netuší,
že sa stal básnikom.