Riekanky

O jeseni každý vie,
že je to farieb obdobie.
Stromy sú už unavené,
spať chcú a oddýchnuť si
hlávky unavené.

Vietor – verný kamarát,
vždy im pomôže veľmi rád.
Ostrihá im ofinu,
nech sú pripravené na zimu.

Teraz s novým účesom
chváli sa každý strom.
Jedle im mlčky závidia,
no pekná je aj hriva ihličia.

Žltá stará pani prichádza
zasa k nám
a každučký strom
ostáva sám.
Lístie ho opustí,
sfarbí svoju tvár,
vietor ho zafúka
kdesi do diaľav.

Obloha plná bielych vankúšov
hľadí na nás zhora
a drobné vtáčiky spevavé
milo k sebe volá.

Zlaté slniečko uprostred
úsmevy rozdáva,
k oblohe kytica balónov
ako loďka pláva.

Teplý bozk sa dotkol zeme
a tá ožila svojou krásou.
Božské hlasy prírody
neruší ani deň, ani tma
Ich krásu ničí iba ľudská zloba

Slnko sa už pestro jagá

kvety striebri ranná rosa.

Vánok poslal ružový bozk

aby sa prebudila príroda.

V tráve hýri jarná krása

 čo zasiela belasá obloha.

Vtáci cvičia svoje hlásky

aby počuli ozvenu domova

 Vtedy zo zemských dlaní

                                            prichádza matka života.

Tráva je prekrásne zelená,
zo štedrej zeme stvorená.
Šibalský úsmev na nás cerí,
každý jej príchod jari verí.
Ráno padajú na trávu kvapky rosy,
zahrajú zvláštnu zvonkohru hmyzej ríši.
V zime ju prikryje biela perina,
cez leto sa jej šum na lúke ozýva.

Veľká guľa so žltými mečmi
sa na oblohe rozpína.
Svojou silou teplo vybojuje
a svetu daruje život.
Každé ráno opäť vyjde,
na ceste nás sprevádza.
Rozdáva nám svoju silu,
lekárov nám nahrádza.

Zo zimného spánku
prebúdza sa
čarokrásna  jar.
Všetko kvitne, zelená sa…
Aj človek sa šťastím
usmieva.

Stojím na lúke plnej kvetov,
farebných motýľov a vtákov.
Zrazu usmejú sa na mňa žlté klásky,
z neba  padajú zlaté vlásky.
Zlatý hodváb ma vzal do náručia
a nežne mi hladil vlasy.
Bol to dážď, čo prekazil moje plány
hrať sa so zlatým hodvábom
a jeho letnými detičkami.

Stromy sú najkrajšie v jeseni,
keď farba dúhy na nich hýri.
Hŕba lístia na zemi
a belasé mraky na nebi.

Zo stromov odlietajú vtáky,
cez šíre pole a veľké mláky.