Diktáty

Štúr sa zadíval do parku. Poprosil domáceho pána, aby mu dovolil obzrieť si ho. Adelka mu povedala, že táto dovolenka mu pomôže načerpať nových síl. Barón by bol posmešne zaútočil na Štúra, keby mu Štúr nebol odpovedal, že neútočí na vládu z nejakej pasie, ale že bráni len pravdu. Štúr povedal, že poukazuje a bude poukazovať na ťažké položenie slovenského ľudu, že chce dávať len rady, čo by sa malo u nás zlepšiť, aby z toho mala osoh celá krajina. Adelka sa Štúra zastala a odvetila barónovi, že nemal by tak hovoriť, keď Slovenské národné noviny nečíta, a preto nevie, za čo Štúr bojuje.

Zelený svit mesiaca ovíjal svoje vlákna okolo drevených zrubov a šindľových striech. Oblôčik matere Jozefa Maka vydychoval ustaté svetlo. Chladná hmla si tichšie líhala na zem pod týmto oblokom. Vetra a ľudí nebolo. V tomto čase neštekali dedinskí psi. Ozrutné vrchy viseli nad dedinou, zblízka sa skláňali k vrcholcom stromov. Štíhle smrečky stáli sťa nezvaní hostia na chudobnej hostine. Hviezdy sa výrazne chveli nad vlhkým štítom strechy. Vtedy sa vytiahol spod šopy neveľký chlapec. Zostal na podstení, skrížil si ruky na prsiach, dlaňami si prikryl plecia. Toto bol syn Jána Maka. Z riedkej hmly sa vynorila biela postava. Hosť vošiel do domu a privrel matkine oči.

Po večeri vstal Ľudovít a povedal prípitok na zdravie oslávenca. „Nikdy sa nebudeme môcť dosť odvďačiť našim učiteľom za prácu, ktorú pre národ konajú,“ hovoril Štúr. „Nič v neskoršom živote nezanechá v nás také hlboké stopy, ako semä, ktoré do nás v mladosti zasiali učitelia.“ Potom nás zaujal rozhovor Ľudovíta Štúra s pražským doktorom. Rozhovor sa stával vzrušujúcim. Otázka spisovnej slovenčiny bola vtedy veľmi živá a pálčivá. Literárna slovenčina už jestvovala, ale mala veľa odporcov. Aj otec mával o tom búrlivé  rozhovory s  naším pánom farárom. Bola som zvedavá, ako bude Štúr obhajovať  zavedenie spisovnej slovenčiny. Všimla som si aj Adelku. Hlavu mala obrátenú trochu doľava  a bolo vidieť, že ju rozhovor zaujíma. Zabudla na všetko  okolo seba a v jej očiach žiarila radosť.

Perá sú zastrúhané, ale Štúr sa nepriberá k robote. Stojí a rozmýšľa. Na tvári tieň. Ustaté oči hľadia do prázdna. Kalinčiak hľadí, slovka neprehovorí. Nemôže pochopiť, čo sa dnes robí. Prehodia si peleríny a vykročia na ulicu. Prejdú Michalskou bránou a bez slova kráčajú k Dunaju. Postoja chvíľu zahľadení do mútnych vôd rieky. Štúr sa chytí za bradu, znak, že tuho rozmýšľa. Kalinčiakovi sa vidí mlčanie nekonečne dlhým. Zakašle, povzdychne a to preberie jeho spoločníka. Štúr začne rozprávať o biede slovenského ľudu a o tom, že ho treba vzdelať vo vlastnej reči.

Štúr začal hovoriť. Aj vyslanci zbystrili pozornosť a so záujmom počúvali Štúrove vývody. V tom tichu znel Štúrov hlas zvučne, nástojčivo a presvedčivo. Celú svoju reč hovoril spamäti. Panebože, ako ju hovoril! Pomaly, takmer nebadane začal hlas zosilňovať. Jeho barytón hrmel v preplnenej dvorane. Pri jeho reči nemohol človek ostať ľahostajný. Alebo sa musel dať strhnúť k búrlivému prejavu súhlasu, alebo rovnako búrlivo prejaviť svoj odpor. Povedal: „Vysmievajú sa mnohí z chudobného ľudu, ale mu nepomáhajú, nevidia, že príčinou zanedbania jeho nie je nič inšie ako ťažké okolnosti jeho.“ Zaujali aj jeho slová: „V materinskej reči cítime všetko najmocnejšie, v nej každé slovo nám najlepšie do srdca udiera, v nej tiež najlepšie všetko chápeme a rozumieme.“

Obluda nabrala Tanganiku na ňucháč a vyhodila do výšky. V nasledujúcej chvíli sa rozpleštil do mláky, až z nej voda vystrekla na všetky strany. Obluda zastala na okraji rieky a zaryčala. Len teraz som spoznal, že je to jednorožec. Uprene sa díval svojimi drobnými očkami do mláky, akoby čakal, kým sa Tanganika postaví na nohy. Tanganika sa však prevaľoval vo vode ako tuleň a opatrne sa vyplazil z mláky. Naďaleko sa vyhol nosorožcovi a rozbehol sa rovno do stepi.

Jarné slnko malo veľký tanec. Rozveselené žiarilo zlatým plameňom. Jeho lúče tancovali po snehu už niekoľko dní. Sneh tento tanec nevydržal. Rozlial sa a vtiahol sa do zeme. Púpavky sa prebudili, rozvinuli čiapočky. Bolo ich na tisíce. Obzerali, čo sa robí. Žltučkými šticami pokyvovali a zdobili sa zelenými kabátikmi listov. Lúky zakvitli kvetmi. Beleli sa králiky, belasili zvonce. Púpavka ešte vždy sa roztekala žltou záplavou po úbočiach a záhradách. V záhrade spieval posmievač. Najprv ako pinka, potom ako lastovička. Drobný prefíkaný zlodej pesničiek. Spieva od svitu do mrku.

Len meno Drak prischlo mu načisto. Nik ho inak nevolal  a všetci vedeli, že jeho prítomnosť v dedine môže zničiť len nešťastie. Potvrdilo sa to ešte tohto roku, keď prišla suchota a neúroda, ľudia začali puchnúť, pretože od hladu jedli všelijaké korienky a zeliny. Vykopali pýr, mleli ho na múku, lúpali zo stromov kôru a chodili za trochou zrna až do Novohradu. A tu jedného dňa pred jarou, práve keď bolo najhoršie, keď  bolo treba siať, ale sýpky boli prázdne, pristihol ktosi Draka pri skladaní štyroch tučných vriec z vozíka. „Drak si doviezol plné štyri vrecia pšenice,“ rozletelo sa po dedine. A dedina bola hneď na nohách a všetci kričali: „Poďme k nemu, poďme si z nej vziať!“ Chlapi s cepami a vidlami, vychudnutí na triesku, s vypúlenými očami tiahli za ním.

V Tichej samote, zvanej Zbojnícky Tanec, skrýva sa biely dom. Strážia ho velikáni divých a ovocných stromov. Za letných úsvitov spievajú tam sláviky, za veterných nocí hukocú staré obrovské stromy. Inak len ticho býva na Zbojníckom Tanci. Bola noc. Vietor sa hneval. Skákal po stromoch ako veličizná opica a rehotal sa ako byvol. Na starom orechu zadružďal konár a švihol do požltnutej jesennej trávy. Tenučko zapišťal vietor v bielom dome a odletel. „Cin, cin, cin,“ zazvonili v bielom dome pondusové hodiny. Potom ozval sa ostrý hlas dieťaťa... V tej chvíli narodil sa malý zbojník Jerguš Lapin.

Z väčšiny kedysi majestátnych hradov rozosiatych po území celého Slovenska sú dnes ruiny. O to, aby sa celkom nerozpadli, sa starajú aj stovky dobrovoľníkov. Hrady sú nielen symbolom historického vývoja Slovenska, ale majú význam aj pre cestovný ruch. Preto aj ministerstvo podporuje rekonštrukciu, konzerváciu, výskum a workshopy na hradných zrúcaninách. Na Slovensku sa v súčasnosti eviduje a chráni okolo 180 hradov. Mnohé sú  významnými architektonickými a historickými svedkami národnej histórie. Niektoré sa využívajú na kultúrne účely, v ktorých sú múzeá a galérie.