Perá sú zastrúhané, ale Štúr sa nepriberá k robote. Stojí a rozmýšľa. Na tvári tieň. Ustaté oči hľadia do prázdna. Kalinčiak hľadí, slovka neprehovorí. Nemôže pochopiť, čo sa dnes robí. Prehodia si peleríny a vykročia na ulicu. Prejdú Michalskou bránou a bez slova kráčajú k Dunaju. Postoja chvíľu zahľadení do mútnych vôd rieky. Štúr sa chytí za bradu, znak, že tuho rozmýšľa. Kalinčiakovi sa vidí mlčanie nekonečne dlhým. Zakašle, povzdychne a to preberie jeho spoločníka. Štúr začne rozprávať o biede slovenského ľudu a o tom, že ho treba vzdelať vo vlastnej reči.
