Strýko mu nechal svoj klavír a spolu muzicírovali. Najskôr strýko niečo zahral a Marián to potom zopakoval.
Keď mal Marián sedem rokov, presťahoval sa so svojou rodinou do Bratislavy. Začal športovať aj boxovať, pretože sa chcel začleniť medzi ostatných chlapcov. Neskôr sa dal aj na vytrvalostný beh.
Od šiestej triedy fajčil.
ZÁPIS DO ŽIACKEJ KNIŽKY
Učiteľ: Váš syn fajčí.
Otec: Viem, čo mám robiť?
Keď zistil, že vie pracovať s tónmi, cítil to ako záťaž, niečo čo mu nepatri, čo mu Boh požičal. Mal desať a už bol "neurotické decko", ako sa sám nazval. Poslali ho k Jánovi Cikkerovi, ktorý povedal, že ho nebude učiť, ale že sa s ním bude kamarátiť. Vďaka nemu sa mu dostalo hudobného myslenia. Mal ho rád, dovolil mu fajčiť a niekedy mu aj nalial. Prihlásili ho na konzervatórium, kde mal oproti ostatným študentom veľký náskok. Pre puberťáka to bolo na nič. Flákal sa. Ale ako povedal, flákal by sa všade. Chcel byť zbojníkom, nie dirigentom. Z konzervatória ho vyhodili v roku 1967. Strýko Ali mu chcel zaplatiť hodiny kompozície. Odmietol to, vtedy ešte nevedel, čo robí. Potom stretol Vlada Kašaja, ktorý bol členom Prúdov. Kapela so spevákom Hamelom ho vzala k sebe ako klávesáka. Marián sa dovtedy nezaujímal o big beat, ale výzorovo doň zapadal. Prvé veci bral s veľkou pedantnosťou. Hamela gezíroval za intonáciu, musela byť presná. Priatelil sa s Kamilom Peterajom, ktorý bol vtedy veľkou osobnosťou. Neznášal výraz: "toto raz letí". Asi ako jediný v republike vlastnil HAMMOND (elektrické klávesy). Nenávidel ho, pretože akokoľvek na ňom zahral, hral rovnako. Celú hru podriaďoval kompozícii, teraz je pre neho vzácnejšia hra, no nemyslí si, že to bude tak stále.
O skladbe Hommage sa vyjadril, že poprehadzoval takty, zvýšilo len zopár taktov. Vytvoril akúsi ilúziu. Je to improvizácia a tým sa líši od klasiky.
Po normalizácii začal hrávať vo Vklube. Tu sa skončil závan slobody, mladosť sa skončila.
Začal sa živiť konvergenciami. Mával koncerty s Colegium Musicum. Česká kritika sa o nich vyjadrila tak, že je to len show a efekty, žiadna hudba. Veľmi sa ho to vtedy dotklo. Vtedy ho ešte zaujímali názory iných.
Marián Varga vedel ovládať davy, správal sa zle k manažérom, všade chodil taxíkom, aby ho ľudia neočumovávali. Byť bohom ho bavilo iba pol roka.
Veľmi mu záležalo na spätosti hudby a textu. Nie je jedno, či bude v texte a alebo e. Mal svoju hudobnú poetiku.
Keď prečítal zbierku od Válka s názvom Dotyky, hneď vedel, že to chce urobiť, len potreboval niekde natiahnuť verš, niečo zopakovať... Šiel za Válkom osobne spýtať sa ho, či môže jeho zbierku zhudobniť. Povedal mu, že mu bude cťou. Válkovi bol sympatický, možnože preto, že bol taktiež pijan ako Varga, ako sa sám vyjadril.
Niektorí o ňom vraveli, že je bohém, čo stále žúruje, akoby na neho platili iné kritéria ako na ostatných.
Tri dni dokázal spať a extrémne dlho pracovať.
V období, keď mával 200 koncertov za rok, nevedel hrať bez toho, aby nepil. Pil tajne a pil masochisticky. Nemal ani tridsať a myslel si, že už má všetko za sebou. Mával depresie. Strácal sa v živote. Jeho manželka to už s ním psychicky nezvláda. Chcela požiadať o rozvod, ku ktorému však nedošlo. Začal sa liečiť v Pezinku.
Mával tisícové účty za telefón, bolo to v období hlbokých depresií.
Až po Aliho smrti si začal uvedomovať, ako mu na ňom záležalo, koľko nádeji do neho vkladal.
Jeho manželka Jana bola pre neho anjelom strážnym.
Neskôr Colegium Musicum zrušili a už hral len sám.
Kamil Peteraj sa o ňom vyjadril, že je to exot. V komunizme veľmi vytŕčal.
