Riekanky

Spievala mi vo sne žienka
tenká ako list.
Nežne nôti: „Som snežienka,
kedy môžem prísť?

Ponáhľaj sa! Príď s jarou!
Steblom na sneh píš,
že ho svojou bielou tvárou
všetko rozpíš.

Kto to dupká pod snehom?
Snežienka si vetrá dom.
Pravou rukou kývala,
narástli jej krídla.

V lese v tráve spinká
biela konvalinka
Zvončeky má, nezazvonia,
ale zato krásne vonia.

Červený kvet
v záhrade kvitne.
Človek keď sa pozrie
do srdca ho krása pichne.
Z nenávisti, žiaľu, však
sa ten kvet rozplakal.
Plače, plače, slzy míňa,
už ubehla aj hodina.
Za hodinou celý rok,
po roku aj kvetu niet

Príroda tá múdra mať povedala raz:
Kto ma bude poslúchať, tomu dám
šesť krás. Komu šesť, tomu šesť,
sedmokráske sedem,
veď je taká skromnučká,
takmer o nej neviem.

Vitaj že nám slnko vitaj,
pekný pozdrav od nás chytaj.
Vitaj aj ty podbeľ zlatý,
Čože robíš pri chodníčku?

Rozprestrela púpavienka      
svoje zlaté vlasy,                                       
lebo sa nám milé deti                                
jar na lúkach hlási.

Jedna Milka, dve Milky,
nazbierali kamilky.
Či žalúdok, či oči
čaj z kamilky vylieči.

Veľa majú, ej veru,
dajú z nich aj do zberu

Prvým pohľadom slnka
roztvorí pestrofarebnú náruč.
Očarí nás svojou
prenikavou vôňou.
Neobyčajnou vôňou
radosti a šťastia

Najpeknejšie letné kvety
sú strapaté margaréty.
Tmavomodrá šalvia
strapec púčkov rozvíja.

Pri potoku na svet zasa
žltý podbeľ usmieva sa.
Zvončeky sťa hrkálky
vyzváňajú do diaľky.

O čom si to stále šušká
s trávou materina dúška?
Popri ceste vlčí mak
červená sa ako rak!

A tu zasa pije včela
sladkú šťavu skorocela.
Krásavice púpavy
zlato sypú do trávy.