Zelený svit mesiaca ovíjal svoje vlákna okolo drevených zrubov a šindľových striech. Oblôčik matere Jozefa Maka vydychoval ustaté svetlo. Chladná hmla si tichšie líhala na zem pod týmto oblokom. Vetra a ľudí nebolo. V tomto čase neštekali dedinskí psi. Ozrutné vrchy viseli nad dedinou, zblízka sa skláňali k vrcholcom stromov. Štíhle smrečky stáli sťa nezvaní hostia na chudobnej hostine. Hviezdy sa výrazne chveli nad vlhkým štítom strechy. Vtedy sa vytiahol spod šopy neveľký chlapec. Zostal na podstení, skrížil si ruky na prsiach, dlaňami si prikryl plecia. Toto bol syn Jána Maka. Z riedkej hmly sa vynorila biela postava. Hosť vošiel do domu a privrel matkine oči.
