Štúr začal hovoriť. Aj vyslanci zbystrili pozornosť a so záujmom počúvali Štúrove vývody. V tom tichu znel Štúrov hlas zvučne, nástojčivo a presvedčivo. Celú svoju reč hovoril spamäti. Panebože, ako ju hovoril! Pomaly, takmer nebadane začal hlas zosilňovať. Jeho barytón hrmel v preplnenej dvorane. Pri jeho reči nemohol človek ostať ľahostajný. Alebo sa musel dať strhnúť k búrlivému prejavu súhlasu, alebo rovnako búrlivo prejaviť svoj odpor. Povedal: „Vysmievajú sa mnohí z chudobného ľudu, ale mu nepomáhajú, nevidia, že príčinou zanedbania jeho nie je nič inšie ako ťažké okolnosti jeho.“ Zaujali aj jeho slová: „V materinskej reči cítime všetko najmocnejšie, v nej každé slovo nám najlepšie do srdca udiera, v nej tiež najlepšie všetko chápeme a rozumieme.“
