Len meno Drak prischlo mu načisto. Nik ho inak nevolal a všetci vedeli, že jeho prítomnosť v dedine môže zničiť len nešťastie. Potvrdilo sa to ešte tohto roku, keď prišla suchota a neúroda, ľudia začali puchnúť, pretože od hladu jedli všelijaké korienky a zeliny. Vykopali pýr, mleli ho na múku, lúpali zo stromov kôru a chodili za trochou zrna až do Novohradu. A tu jedného dňa pred jarou, práve keď bolo najhoršie, keď bolo treba siať, ale sýpky boli prázdne, pristihol ktosi Draka pri skladaní štyroch tučných vriec z vozíka. „Drak si doviezol plné štyri vrecia pšenice,“ rozletelo sa po dedine. A dedina bola hneď na nohách a všetci kričali: „Poďme k nemu, poďme si z nej vziať!“ Chlapi s cepami a vidlami, vychudnutí na triesku, s vypúlenými očami tiahli za ním.
