Tomáško si jedného dňa vzal do školy ovocné cukríky. To ešte nevedel, aké sú tieto maškrty nezbedné. Pred hodinou hudobnej výchovy si vysypal cukríky na lavicu. Bol lakomý a chcel ich zjesť úplne sám. Nezbedné cukríky zbadali na lavici otvorený notový zošit a všetky šup-ho do zošita. Začali sa tváriť, že sú notičky. Tomáško im nahnevane povedal: „Čo to cukríky?! Veď vy ste na jedenie, vy nie ste notičky!“ Notičky mu na to: „Ty si bol doteraz dobrý chlapček, ktorý sa vedel vždy so všetkými rozdeliť. A teraz je z teba lakomec. My sme boli cukríky, ktoré boli na jedenie a tak ako ty, sme sa zmenili... na notičky, ktoré sa nejedia, ale sa bude podľa nich spievať a hrať na hudobných nástrojoch.“ Tomáško nevedel, čo má spraviť. Pokúšal sa cukríky pozbierať zo zošita, ale nedali sa. „Keď pani učiteľka príde na hodinu, bude sa rozčuľovať, že mám počas vyučovania na stole cukríky.“ Potom dostal nápad, ako ich dostať zo zošita. „Určím, na aké notičky sa hrajú. Keď uvidia, že sa s nimi chcem takto pekne hrať, hádam mi odpustia a naskáču naspäť do vrecúška. A dokonca im sľúbim, že sa vždy podelím a nebudem už taký pažravec. Potom mi už isto nebudú robiť neplechu.“ Ako povedal, tak i urobil. Určil notičky správne, ospravedlnil sa im a po hodine hudobnej výchovy sa so všetkými podelil. Cukríčky mu odvtedy už nerobili neplechu.
Vedeli by ste tiež určiť, na aké notičky sa hrali cukríčky?
Bc. Eva Honcová
